StoryOf

DENNÍK JEDNÉHO BLÁZNA A tak dni bežali, jeden za druhým, tak ako piesok, ktorý sa vám stráca pomedzi prsty. Žilo sa mi dobre no žil som len pre seba. Ja som bol stred vesmíru. Neviem prečo, ale vždy som mal pocit, že niekto nad nami to celé nejako upravuje, a tak mi poslal do života tento večer a tento príbeh. Jeden z tisícky príbehov tejto planéty, kde ľudia žijú tisícky dní bez povšimnutia, bez precítenia a prežitia toho sveta. Ja som nikdy nechcel byť ako oni, chcel som sa pozerať, ale aj vidieť, počúvať, a naozaj počuť a hlavne byť a naozaj cítiť všetky tie ľudsky slabé a niekedy až nadľudské city. A verím, že každý človek ti niečo dá, a že s každým sa oplati rozprávať, ak vieš počúvať . Myslím, že som si vedomý tohto poznania od jednej jesennej noci, ktorá bola obyčajná, studená, ľahko spomínajúca na leto, ale neoddialiteľne čakajúca na zimu. Mnoho náhod naraz? Nemyslím! Neverím predsa na náhody, a tak mi asi niečo silnejšie ako ja priviedlo do života človeka a pocit úteku, množstvo príbehov a zopár panákov. Celé to bolo asi takto. Keď som konečne pochopil, že svet sa dá oklamať len keď vypnem hlavu pomocou vypínačov typu alkohol, drogy, hudba, skončil som s odsudzovaním narkomanov, alkoholikov, spevákov, v ktorých sa predošlé oba prípady zvláštne spájajú.... Asi pri tvorení vypínača musí človek použiť nejaký iný, aby to šlo. A tak som aj ja musel vypnúť a vyhodiť svet von oknom, podpáliť jeho existenciu a zaliať ju ginom nech horí tak, že niekto si na tom ohni dokáže zohriať svoje skrehnuté ruky. Bar mi dával často priestor na písanie a vypínanie, a tak som po úspešnom vypnutí a spálení spokojný kúsok nekoordinovaný kráčal cez totálne prázdne mesto smerom domov . Míňal som rozsvietené okná, kde blikal už len televízor a úplnou ľahkosťou symfónie blikali tie okna úplne rovnako, tri blikali asi komerčnú televíziu, niekoľko svietilo koniec vysielania a ostatné, tak mimochodom, kazili tomu zboru dojem. Už som ani nečakal, že sa môže niečo stať, že hádam sa mi tento deň zapíše do pamäti a vpije atrament do papiera. Ale život je hra a ja som teraz zrovna na ťahu nebol, tak som len mohol čakať, čo mi prinesie. Posledný kus pred domovom po ťažkej ceste z baru je malý park. Teda zase až taký malý nie je, keď som bol dieťa pripadal mi obrovsky a čím som starší, tým sa viac zmenšuje. No dnes bol nekonečne dlhý, však moje kroky aj boli nekonečne krátke a kľukaté. „Dobrý večer!" Ozvalo sa niekde spoza mňa. Nebyť opitý ako Dán, určite by som sa od strachu posral. „Zdravím," vyletelo zo mňa v zlomku sekundy. „Mladý pán, nemáte náhodou oheň?“ stále znelo odniekiaľ z tmy . Jasné, že mám, prebleslo mi hlavou, no bol som ticho, nosil som ho pre prípad, že nejaká slečna, či dáma potrebuje zachrániť pred trestom nefajčenia, keďže nemá oheň. „A ty si kto?“ vyhŕkol som. „Ja? Ja som Jožo, ale volajú ma Jojo,“ Znova vyhŕklo z tmy. „Jaaaj, Jojo, tak ja som Alex,“ prebehlo provizórne zoznámenie medzi mnou a hlasom z tmy . „Jojo, a môžem ťa aj vidieť?“ stál som tam a premýšľal som, čo robím, či som sa nezbláznil, ale šlo to z mojej opitej hlavy samo. „Jaaj, jasné, prepáč, na tmu som zvyknutý, zabúdam, že nie každý ju tak miluje.“ Do žltého svetla pouličného osvetlenia ešte z komunizmu vystúpil vysoký, trošku zarastený chlap, na chrbte batoh veľký ako celý môj svet v šiestich rokoch, oblečenie mal z tej istej doby ako tá lampa, ale mal naozaj zvláštne črty tváre, nie veľmi ostré, ale také na pol cesty medzi jedným z milióna a posledným z toho milióna. Myslím, dokonca, že bol veľmi milý, taký mäkký ako letná tráva skoro ráno. „Kto si?“ spýtal som sa znova. „Veď predsa Jojo,“ opäť povedal celkom milo. „Áno, áno, to už viem, povedz mi kto si, nemám moc právo vyzvedať, ale chcem to vedieť. Ja som Alex a dnes pijem, lebo chcem vypnúť, inokedy nepijem, píšem a rád čítam.“ „Aha, tak to myslíš, noo, ja som Jojo a som bez domova, pijem, keď mi je zima, a preto, lebo sa to patrí, keďžee som bez domova. A ešte trochu fajčím, keď mám oheň." „Jaj, sorry, paci sa," podávam mu ohúrovač báb. „Vieš čo Jojo, a ja síce mám domov, ale dnes ma tam neťahá, môžem ťa na niečo pozvať?“ „Mňa ale do baru nepustia, pozri ako vyzerám.“ A vaážne, mal pravdu nepustia, lebo nie je oblečený celkom trendovo ani tak veľmi nevonia a jeho strnisko už zrejme kdečo prežilo. „Nevadí! Tak budem piť u teba doma,“ rozhodol som sa. „Ok, keď u mňa doma, tak moje,“ sadol si na lavičku a začal sa hrabať v batohu. Ticho som sedel a premýšľal, čo všetko by som si zobral, keby som si musel zbaliť do batoha celý svoj život. A tu je pomyselný zoznam materiálneho sveta jedného opitého pisára. Určite by som si vzal platňu, aspoň jednu, asi nejaký jazz, jedno cd, a to rapera menom Bene a jednu kazetu, čo som nahrával, keď ešte neboli cd a rádio Philips bol celý môj hudobný svet. Cigary, fotky rodiny, nejaké handry a knihy, jednu od Matkina a Beneho spam poetry a Malého princa. Zvyšok batohu by som nechal prázdny pre veci, ktoré by mi skrížili cestu. Jojo vybral z batohu fľašku celkom neurčitého pôvodu a obsahu a jeden kus niečoho, čo vyzeralo ako zdrap papiera. Tú fľašku mi podal a ja som sa napil celkom opatrne. Napodiv to ani nechutilo až tak zle, ale zase ani dobre. V tej polotme sa Jojov výraz tváre pomaly menil, akoby maliar prekresľoval obraz na niekoľko krát podľa jeho vlastného pocitu. Mal som pocit, že ho niečo trápi. Jasné, veď je bez domova, povedal by si asi každý bežný smrteľník, ale jeho trápil život, nie otázka, kde žije, ale pocit, že celkom nežije. Myslím, a to slovo dnes veľa používam, lebo istý si nie som všetkým, že nad vodou ho držala jedna škola a v nej jedno malé dievča, no, možno až nie tak malé, ale predsa. A verím, že veľa krát pozerala von z okna, netušiac, že tam žije jej krv. Niekto, kto jej vdýchol život ako sochár svojmu dielu. Ale on už ani nežije, prežíva ako zvláštny parazit požierajúci svoje vlastné vnútro, až kým už nebude čo žrať. Zabili ho tie noci, každá z nich, každá ženská a panák škótskej, automaty a biely prášok . A tak trochu aj ona, žena, pre ktorú chcel zomrieť, miloval ju až príliš naozaj a taká láska je často samodeštruktívna. Chcel jej dať všetko, dom aj domov, rodinu a krásny život, no na domčekoch z karát je to najhoršie zároveň aj to najfascinujúcejšie, že kedykoľvek sa môžu len tak zrútiť. Ťažko povedať, prečo sa zrútil ten jeho, no fakt je fakt, a ten teraz pije, fajčí a preklína, keď vonku prší príliš mokrý a studený dážď. Dlho rozprával a ja som dlho pil, no v istej chvíľke všetko stíchlo, akoby už nikdy nič nemalo prehovoriť. Jeho ruka sa natiahla zobrala mi fľašku. „Teraz ja," a napil sa. Na ulici už bol nejakú tú dobu ja som si sám pre seba tipoval 5 rokov, on mi to nikdy nepotvrdil ani nevyvrátil, vlastne bolo to jedno, ľudia sú ako stromy. Podľa letokruhov zistíte, koľko žili, u ľudí je to kúsok ťažšie, všetko sa im vypáli do pohľadu, a keď vidíš a vieš správne čítať, všetko tam nájdeš . Bál som sa pozrieť do tých jeho. „Vieš čo, Alex, ty si zvláštny človek, takého som ešte nestretol, tak smutne sklamaného človeka asi ani nepoznám, piješ v parku a dávaš mi pocit, že som človek. Ďakujem, že šialenci ešte žijú, a že vedia rozprávať a piť. Lampa začala blikať celkom pravidelne, akoby to už chcela ukončiť. Jojo odpil, vyšiel hlavou z tmy a ja som čelil jeho pohľadu, mäkkému, modrému, strápenému pohľadu. „Vieš, túto fotku nosím so sebou už roky,“ a podával mi zdrap papiera. „Našiel som ju v tomto parku v tráve. Sľúbil som si, že toto bude raz moja posledná úloha, vrátiť ju tomu, komu patrí.“ Lampa dva krát dlho blikla a ja som sa pozrel na fotku. Stará ošúchaná, kúsok špinavá rodinná fotka, na nej rodičia držiaci dieťa pred domom, myslím, že zelenej farby a za domom listnatý strom. „No a ?" spýtal som sa už zjavne opitý. „Ako no a? To sú niekoho spomienky, čo ak jediné? Musia mať spomienky, len im chýba ten pohľad. Alex, prosím ťa, nechaj si ju, ja už to nestihnem, nie tu a teraz.“ Jojo zdvihol batoh, fľašku a bez jedného slova zmizol v tme svojej duševnej temnoty aj parku, ktorý ju skrýval. Zmizol zo svetla, no na konci každého tunela je svetlo, a to jeho sa rútilo obrovskou rýchlosťou po koľajniciach a navždy skončilo jeden život. Trvalo mesiace, kým prišla zima, a ja som znovu vytiahol bundu z toho večera, strčil som ruku do vrecka a našiel fotku. Dlho mi netrvalo spomenúť si na ten strašne opitý večer a fotku a dôležité poslanie. Ja už som človek taký, čo držím slovo, lebo mamka mi vždy vravela, že slovo robí chalapa a ja som vždy chlap chcel byť. Sadol som si za net a začal pátrať, v prvom momente som ďakoval vyššej sile, že toto je také malé mesto a štvrtí, kde by mohol stáť taký dom, je žalostne málo, a ešte ďakujem vecičke zvanej google maps, vonku totiž dážď skladal symfóniu tmy, za oknom práve hrala basa a mne sa vôbec nechcelo nato pozrieť z blízka . Po niekoľkých hodinách som bol na konci pátrania. „Mám ten strom!" Som na seba hrdý! Aj ten dom, aj keď už má garáž a je vlastne zelený, je to určite on. No čo teraz? Nemôžem tam len tak prísť, dať niekomu cudziemu do rúk fotku niekoho cudzieho a čakať, čo bude. Ja ani neviem, kto tam vlastne žije a či pozná niekoho na fotke . No slovo je slovo, a tak štartujem auto a idem za niekoho osudom. Parkujem pred domom skoro ako z fotky, je už tma, takže si istý celkom nie som . Keď kráčam po chodníku k domu, mám pocit, ako by som sem patril, do tohto príbehu, práve teraz a tu . Á, zvonček dobre znamenie, stláčam ho a počujem, že za dverami sa niekto hýbe. Dvere sa otvorili a v nich stála žena, možno okolo 40-tky, pestovaná, pekná, v ruke utierka, takže asi aj šikovná. „Dobrý večer," slušne sa pozdravila. „Dobrý večer ja Vám," odzdravil som tak nejako svojvoľne . „Môžem nejako pomôcť?" kontrovala mi ona. „Hmmmm, noo, ani neviem, možno aj áno.“ Podal som jej starú fotku a čakal na reakciu. Tá na seba nedala dlho čakať. „Čo? Kto? Ako? Kedy?“ vyhŕklo z nej v takmer rovnaký čas ako obrovské slzy, ťažké asi ako jej smútok. „No... ,“chcel som začať rozprávať príbeh. Ale spoza ženy sa ozval hlas: „Mami, mami, horí ti koláč!" Vzápätí vstúpilo do dverí dievča a na mňa sa pozerali jeho modré oči. „Už idem, zlatko,“ žena sa otočila a zabuchla dvere. Ja som tam stál sám a nebolo mi dobre, bolo mi strašne zle. Už poznám celý príbeh, poznám obsadenie, režiséra aj scenáristu. Len neviem, prečo som musel poslednú klapku zaklapnúť ja. Dnes ale ďakujem za tú možnosť. Ďakujem a žiadam Vás, obyčajní ľudia, milujte, ale neničte tou láskou, žite s ňou a pri nej, nehlaďte na materiálnosť tohto sveta, len milujte a žite, pretože život bez lásky je ako vlak, ktorý vás raz dostihne. Ako príbeh bez šťastného konca. Ako jedna fotka a jedna boľavá spomienka .